Formát No. 3, 2002

O ekológii, postavení profesorov, hlúposti, informatike a budúcnosti s profesorom Jozefom Kelemenom

Martin Kasarda

Umelá inteligencia: filmy, knihy, sci-fi vyvolávajú obraz šialených vedcov, ktorí nemajú na práci nič iné, len stvoriť poslušných robotov. Tí sa im - rovnako ako Golem - vymknú z rúk a výsledkom je katastrofa. Kde sa berie strach z ľudských výtvorov?

Strach ľudí z ľudských výtvorov je strachom ľudí samých zo seba. A už vôbec nepramení z ich skúseností s robotmi. Oveľa pravdepodobnejšie vyviera z historických skúseností. Uvedomujeme si, koľko protichodných názorov, zámerov a cieľov, mýtov, náboženstiev a ideológií žije v hlavách príslušníkov rozmanitých kultúr na tejto planéte. Ak získajú jedni prevahu, ostatní budú svoje predstavy uskutočňovať len ťažko. A tak máme strach aj z nových technických možností protivníka, ktorými by mohol svoju pravdu presadiť. Nové poznatky a plody technickej vynaliezavosti znásobujú silu. Dnes, samozrejme, už nielen fyzickú silu, ale aj intelektuálnu. A pred silnejším protivníkom je dobré mať rešpekt. Tak funguje svet. A keď chceme, aby bol náš svet naďalej taký, v akom sa nám páči, zvyšovanie našej technickej prevahy je veľmi odôvodnená stratégia, ako tento cieľ dosiahnuť. Rád by som sa mýlil, ale zdá sa mi, že je to jediná stratégia. Silný sa s každým ľahko dohodne.

Čiže žiaden šialený vedec neohrozuje civilizáciu?

Pokiaľ ide o šialenosť tých, ktorí stavajú hoci roboty, podľa mňa nedosahuje ani zďaleka úroveň šialenosti a vôbec nie je ani spoločensky nebezpečnejšia, než je šialenosť tých, ktorí vymýšľajú a šíria rozmanité kultúrne témy radikálnych náboženských, ekologických, ekonomických, etických či sociálnych predstáv. Ohrozujú našu civilizáciu omnoho viac než vedci, a predpokladám, že niektorí z takýchto fundamentalistov napáchali doteraz aj neporovnateľne rozsiahlejšie škody než napríklad konštruktéri prvej atómovej bomby, ktorých európski ľavicoví intelektuáli tradične tak zápalisto odsudzujú.

Veda je však predsa len prieskumník, ktorý objavuje nové cestičky. Ktoré z nich sa stanú naozaj diaľnicami, o tom neraz rozhodujú zámery obchodu.

Vzťahy vedeckého výskumu a ekonomiky sú dnes mimoriadne mnohostranné a komplikované. Vec zďaleka nestojí tak jednoducho, že všetko, čo veda a technika dnes ako najprogresívnejšie odhalí či skonštruuje, má ísť rovno k spotrebiteľom. Minulé storočie bolo storočím fyziky. Impozantné objavy fyzikov priviedli okrem iného k možnosti jadrovej energetiky, a práve na nej je vidieť veľmi zreteľne komplikovanosť vzťahov medzi tým, čo veda a technika ponúka, a tým, čo si ekonomika žiada. Jadrová energetika je najčistejší a veľmi bezpečný zdroj energie, ktorý maximálne šetrí životné prostredie. A aký spoločenský odpor bol proti nej napriek tomu za niekoľko rokov umelo vygenerovaný? Ako sa mediálne zneužilo tých veľmi málo havárií, ku ktorým došlo? Prečo?

Pravdepodobne predovšetkým z ekonomických príčin. Po celom svete vytvára obrovské množstvo pracovných príležitostí a zisku ťažba a transport uhlia, ropy a zemného plynu. Z čoho budú títo zamestnanci živiť svoje rodiny, keď preváži jadrová energetika? Prečo by sa majitelia zdrojov a transportných systémov vzdali svojich rozprávkových ziskov? Niečo z nich posunú na sponzoring "ekoaktivistov", a tí na niekoľko rokov ochotne odsunú ich starosti.

Umelá inteligencia a informatika však nevyzerá ako aktuálna ekologická hrozba. Ohrozujú ekonomické tlaky aj činnosť pracovísk, na ktorých pôsobíte?

Pokiaľ ide o pracoviská, na ktorých pôsobím, sú dosť odlišné. V Bratislave na Ekonomickej univerzite sa kolektív katedry, na ktorej pracujem, za posledný rok či dva pomerne výrazne zmenil. Opustilo ho dosť kvalitných ľudí a noví sa budú musieť trochu zaúčať. Odišli napríklad všetci, s ktorými som chcel presadzovať tzv. znalostné technológie. Niečo sa naučili a prišli na to, že prax si kúpi ich vedomosti za viacnásobok toho, čo je schopná ponúknuť škola. Myslím, že je to takto v úplnom poriadku. Cena práce by sa mala odvádzať z jej spoločenskej užitočnosti. Dnes je asi spoločenská užitočnosť maturantky pri bankovej priehradke na Slovensku významnejšia ako spoločenská užitočnosť univerzitného profesora. Ale potom sa nečudujme, kto všetko na našich univerzitách začína učiť a kto z nich odchádza pracovať. Spoločnosť by si už konečne mala vyjasniť svoje priority. A pokiaľ medzi ne nebude patriť vzdelanie, tak budeme o niekoľko rokov hlúpym národom. Nič viac ani nič menej sa nestane. Niektorým to možno bude aj vyhovovať. Nakoniec, na hlúposti ľudí vedia tí šikovnejší celkom dobre zarobiť.

A čo činnosť Ústavu informatiky na Sliezskej univerzite v Opave?

Pokiaľ ide o Sliezsku univerzitu v Opave, tam vediem kolektív Ústavu informatiky k výskumu neštandardných výpočtových médií a procesov. V teoretickej rovine skúmame napríklad molekulárne výpočty a multiagentové systémy. V experimentálnej rovine genetické algoritmy a umelú evolúciu. Prednedávnom sme zriadili pre experimentálne účely malé robotické laboratórium, kde sa chceme venovať kolektívnej robotike, čo je, myslím, v podmienkach stredoeurópskej vedy zatiaľ dosť neorané pole.

To nám musíte preložiť. Pokúste sa byť čo najkonkrétnejší. Čo tvoríte? A ako sa to premietne do praxe? Čo bude výsledkom? Nejaký stroj? Technológia? Program?

Treba rozlišovať medzi výskumom a vývojom. Cieľom vývoja je vytvoriť na základe toho, čo vieme, nejaký nový stroj alebo hoci program. Cieľom výskumu je zistiť niečo nové o svete alebo zistiť nejakú novú možnosť čosi vytvoriť. My sa zapodievame výskumom. Napríklad skúmame to, čomu sa dnes odborne hovorí emergencia. Emergencia je samovoľné nastávanie určitých javov v rámci interakcií určitých objektov. Emergentne napríklad vzniká mravenisko. Ani jeden mravček nevie, ako ho postaviť, ale keď je mravčekov dostatočne veľa, tak ho spolu postavia. Kde sa berie v tom kolektíve schopnosť postaviť mravenisko, keď nie je prítomná v žiadnom mravcovi?

Ale roboty by sa predsa mali správať podľa toho, čo majú naprogramované. Aj keď je pravda, že mravce sú naprogramované svojím genetickým kódom. Alebo sa mýlim a vedia sa učiť aj roboty?

Experimentátori so spoločenstvami robotov si všimli čosi podobné, ako sa deje práve v spoločenstvách živých organizmov: V spoločenstvách robotov tiež dochádza k emergentným javom. Do jednotlivých robotov nenaprogramujete schopnosti, tie sa však predsa samovoľne objavia v ich spoločenstvách. Pred desaťročím sme na opis a výskum takýchto systémov navrhli určitý formalizmus. Publikovali sme rad článkov, kapitol v knihách a aj monografiu a náš prístup vzbudil celkom prekvapivý medzinárodný ohlas. Keď som naposledy počítal, z koľkých krajín pochádzajú kolegovia, ktorí náš prístup rozvíjali, skončil som pri čísle 15. Začal som Kanadou, prechádzal som glóbusom na východ a skončil Novým Zélandom. Ide o niekoľko stoviek publikácií. To nie je v našich podmienkach celkom každodenný úspech.

Aby som sa vrátil k činnosti vášho ústavu, skúmate teda správanie sa robotov v spoločnosti a ich schopnosť spolupracovať?

Teraz, keď sa nám v Opave podarilo vytvoriť podmienky na experimentovanie so softvérovo simulovanými i skutočnými robotmi, pokúsime sa niečo z toho, k čomu sme dospeli teoretickým výskumom, doplniť o výsledky experimentov. Teoretickým výskumom sa dozvedáme, čo sa z hľadiska, ktorý príslušný formalizmus na predmete výskumu zdôrazňuje, môže stať, čo sa musí stať a čo sa stať nemôže. Experimenty by mohli takýto obraz dotvoriť. Mohli by nám poskytnúť odpovede na otázky týkajúce sa frekvencie výskytu niektorých javov. Na to, ako často sa niečo stane. Vieme napríklad, že za určitých podmienok môže nastať v spoločenstve určitý jav. Nastane však skoro vždy alebo len približne v polovici prípadov, alebo sa vyskytne tak zriedkavo, že sa dá prakticky ignorovať? Pri hľadaní odpovedí na takéto otázky môžu pomôcť experimenty.

Laik by povedal, že toto sú možno zaujímavé veci, ale majú ďaleko k čomukoľvek, čo by sa ho mohlo nejako týkať v jeho bežnom živote. Má pravdu alebo sa mýli?

Pred čosi viac než polstoročím by laik tiež nepredpokladal, že počítače, ktoré boli tajne prevádzkované vo vojenských laboratóriách, sa v tisíckrát výkonnejšej podobe budú nachádzať v kanceláriách v každej dedinke, ba dokonca v detských izbách jeho detí či vnukov. Vývoj napreduje nesmierne rýchlo, a tak sa dnes nik neodvažuje predpovedať, čo tu bude o ďalších 50 rokov.

Ale nejaké smerovanie tu hádam je...

Určitá všeobecná tendencia je zrejmá. Pred tisícročiami ľudia vymysleli, že sa dá postupovať pri riešení určitých problémov algoritmicky, pridržiavajúc sa presne stanovenej postupnosti základných výpočtových krokov. Pred polstoročím sme vytvorili elektrické zariadenia, počítače, ktoré sú schopné robiť v zásade to isté, a všetci vieme, čo to znamenalo pre rozvoj našej civilizácie. Doteraz sme pri využívaní počítačov zvyknutí hľadať východiská a spôsoby ich programovania tak, že sa pýtame, ako tie postupy vykonávame my ľudia, a potom sa snažíme získané odpovede prepísať do programovacích jazykov. V priebehu posledného desaťročia minulého, 20. storočia však došlo k jednému vcelku nepovšimnutému, ale nesmierne dôležitému posunu v našom videní sveta. Zatiaľ čo koniec 19. storočia a skoro celé 20. storočie bolo poznamenané snahou vidieť svet v zásade ako fyzikálny systém, posledná dekáda 20. storočia bola poznamenaná čoraz cieľavedomejšou snahou vidieť svet ako systém informačný. A tak sa dnes mnohé z toho, čo sa deje v prírode, chápe ako spracovanie informácie. Toto je veľmi zásadná zmena v pohľade na svet a predpokladám, že prinesie mohutné impulzy nielen pre ďalší rozvoj informatiky, ale aj pre rozvoj vedy, napríklad disciplín, akými sú biológia, chémia či fyzika.

Pracovisko, ktoré sa zaoberá špičkovou technológiou, nie je určite lacné. Ako sa financuje?

V Českej republike, podobne ako na Slovensku, existuje rad možností, ako získavať financie na vedu. My sme sa obracali a obraciame sa doteraz na rozmanité grantové agentúry a v niektorých prípadoch sme boli a zostali úspešní. Tak sa nám podarilo získať nezanedbateľné prostriedky na nákup kníh a časopisov. To je bezpodmienečne nutné, aby sme vedeli, čo robia kolegovia inde po svete. Získali sme aj určité prostriedky na cestovanie. Účasť na konferenciách a kongresoch sa dá veľmi efektívne využiť a robíme všetko pre to, aby sa tomu mali možnosť priúčať aj mladí kolegovia. Podarilo sa nám vymyslieť určité efektívne spojenie výskumov, ktoré nás zaujímajú, s výučbou informatiky, ktorú ústav na Sliezskej univerzite garantuje. To nám otvorilo cestu k finančným zdrojom, ktoré má ČR určené na rozvoj svojho vysokého školstva. Je s tým všetkým, samozrejme, niekedy až nehorázne veľa práce, odbornej i administratívnej, navyše, nie každá žiadosť je úspešná, ale pri troche rozvážnosti v hospodárení sa dá toho dosiahnuť dosť. No a, samozrejme, nič by sa nedosiahlo, nebyť nadšenia celého tamojšieho kolektívu. Našťastie, zatiaľ sa držíme dobre a dúfam, že to istý čas ešte potrvá.

Ako je to so študentmi zo Slovenska, ktorí by chceli študovať práve oblasti, ktorými sa odborne zapodievate v Opave? Prichádzajú za vami?

Sliezska univerzita oslávila vlani prvé desaťročie svojho trvania a Ústav informatiky bude mať v januári päť rokov. Všetko je to teda ešte veľmi mladé. Navyše, univerzita a neskôr aj ústav vznikli "na zelenej lúke". V Opave nebola pred rokom 1991 žiadna vysoká škola ani fakulta nejakej vysokej školy. Na Ústav informatiky sme najskôr zháňali prvé stoličky a písacie stoly, potom akúsi základnú výpočtovú techniku. Začínalo sa skutočne od nuly. Navyše, Opava je mestečko okresného formátu. Hendikep regionality, ktorým sme boli v začiatkoch niekedy postihovaní, sa však vytratil. Dnes máme nadštandardné technické vybavenie, kvalitné personálne obsadenie, malú, ale dobrú knižnicu, vynikajúcu administratívno-technickú podporu... Samozrejme, všeličo ešte chýba. Sny vždy dokážu predbehnúť skutočnosť, pokiaľ ste schopní snívať. Máme na odbore informatika a výpočtová technika študentov z celej Českej republiky. Prichádzajú aj po skončení bakalárskeho štúdia na iných vysokých školách, aby pokračovali u nás v štúdiu na magisterskom stupni. Objavili sa, samozrejme, aj slovenskí študenti. ďalších s radosťou očakávame.